It´s me.

Po nevyslysanych prosbach som so sklonenou hlavou nastupovala do auta. Bol piatok podvecer a ja som musela nechat moju ubohu postielku opustenu, bezo mna. Nemam  na vyber. Pohodlne som sa usalasila na mojom oblubenom fleku a uz sme si frcali. Smer bol uz vopred dany a nemenny: ZV – NT – BA a spat.

Za normalnych okolnosti, by sme sa do BA v dohladnej dobe nedostali, ale sestra robila prijimacky na vysku. Nasou nocnou zastavkou sa stala Nitra, kde sme sa uchylili u ocinovej tety. Musim vsak uznat, ze to bol dobry napad, pretoze sme nemuseli vstavat v sobotu skoro rano a ponahlat sa do BA. Takto sme sa aspon dobre vyspali. Po dlhej noci som vstala celkom natesena, kedze sa ukazoval krasny slnecny den. Aspon nejake to pozitivum. Ved co moze byt krajsie ako rano zaliate slnkom, ktore vas svojimi zubatymi lucami budi steklenim na licach? Na dosiahnutie dobrej nalady takto skoro asi nic. Spapkala som ranajky. Mnam, mnam, vianocka s lekvarikom a k tomu matovy caj. To vam bola lahodka! Aaaaach.

Ani som sa poriadne nestihla spamatat a uz som bola prilepene na sedadle nasho auta, ktore si cele nebojacne razilo cestu pomedzi zvysnych vagabunodv na dialnici smer Bratislava. Dakych par kilometrov si oco spomenul na taku malu zelenu lepiacu vecicku, Taky malicky detailik. Dialnicnu znamku:D:D Na prvej pumpe sme si ju uz kupili a celi vysmiati sme ju nalepili na predne sklo. Do praveho horneho rohu. Ako pekne si tam lofla. Skoda, ze tam bola len tyzden. To vam je dost tazke poslanie, takej tyzdnovej dialnicnej znamky. Chuderka, tyzden na nu fuka, prsi, prazi a potom sa jednoducho vyhodi. Ale ja som si ju odlozila, aby jej nebolo smutno. Predlzila som jej zivot.  No a po hodinke sme konecne dorazili do nasho „slavneho“ hlavneho mesta. Akoze sorry, ale cakala som nieco lepsie, krajsie, kulturnejsie. Ved to je len hromada betonu. Dobre musim byt objektvina. Urcite veci su tam pekne a zaujimave, napr. zamok, restauracia, novy most, stare namestia...No co uz.

Nasli sme miesto, ktore sme hladali, Iste gymnazium, ktoreho nazov si uz nepamatam, ale trafila  by som don. Nie nebolo to kvoli mne, ale kvoli sestre. Robila tam prijimacky na vysku do Brna. Jaj moja, teraz ma toho vela...matury a same prijimacky a este k tomu bola na antibiotikach, lebo bola chora. V tom najnevhodnejsom case. Zacali sa prijimacky a my sme nemali cele 2, 5 hodiny co robit. Mamina si zmyslela, ze sa vyberieme do Ikey. Najvacsia chyba zivota. Uz ma tam nikto nedostane. Sice sme tam skocili na super cokoladu, ale to bol obchod uplny zabijak. Ked si nieco kupite a chcete sa z tade dostat, tak musite prejst cele 2 poschodia, kym sa dostanete k pokladniam. Tak dik! Stvrdli sme tam cely ten cas. Len tak-tak, ze sme stihli kuknut sestru cez prestavku, kym sa jej zacne dalsia cast skusok. Ta len dobehla na chvilku, zhltla daku tu zemlu a makala zase naspat. A my co??? Ved sme mali dalsiu hodinu casu??? Ale tak uz sme nebehali po obchodoch, len sme sa presli po okoli.

Po  skuskach sme isli do Au- parku. Ja za to nemozem, ale naco su taketo centra??? Ved je to len strata casu. Obycajne zdieranie a este neviem co. Znicenie krasnej plochy, ktora mohla byt plna zelene. Mozme si to za to vsak my, ved my to chceme, my tam chodime. Ked sme z tade konecne odisli, vybrali sme sa smerom ,o ktorom nikto nevedel kam ideme. Ocino nechcel prezradit kam nas to vlastne vezie. Vsetko bolo jasne, ked sme zaparkovali pred jednou restikou a skocili na obed..mnam spagety s kuracim maskom a syrom. Po obede sa tento den blizil ku koncu. Za co som bola stastna. Mam rada, ked som aspon dade s nasimi prec, pretoze nemame na seba vela casu, ale vedela by som si predstavit omnoho krasjie vylety na ine, bohatsie miesta.

Na ceste sme domov, sme sa este raz stavili v Nitre, poklebetili s rodinou,  pohrala som sa s takymi zlatuckym psikmi (Strelka a Edo...vzdy ma napadne pesnicka..., Edo, Edo, Edo, Edo, Edo). Inak nasi ma pekne zrusili, neviem ako to spravili a popresadzali sa, ze som zrazu skoncila na inom mieste v aute. Chapete??? Oni ma surovo vyhodili z mojho fleku. Teda som zase pozerala na tu istu krajinu a pritom som sa tak tesila na to, ze si pozriem druhu stranu. No co uz. Takmer som vyskala od radosti, ked sme dorazili do Zvolena a ja som sa zvalila do svojej postielky. Predsa doma je len doma a nikto na tom nic nezmeni.:)