It´s me.

Sedim na posteli a prezeram si vonavku, ktoru som nasla v starej krabici. Bola urcena mojmu ocovi na Den otcov, ale nikdy ju nedostal, pretoze znamena pre mna velmi vela. Pripomenula mi jeden z najdolezitejsich dni v zivote. To popoludnie bolo uzasne. Nikdy by som si nebola pomyslela, ze to takto dopadne. Bol pri nej papier a na nom opisane vsetko, co sa vtedy stalo. Stoja na nom presne vsetky moje vtedajsie pocity pisane o polnoci vecer. Pocity plne nadeje a elanu. Je zaujimave, ako presne si pamatam kazde slovo, ktore som napisala. Nemozem  si pomoct a musim sa usmievat, ked si ho citam.

Rano som bola rada, ze som vobec vstala. Nemala som absolutne do nicoho chut. A teraz toto? Nie, to sa mi urcite sniva. Auu! Ten stipanec bol prilis bolestivy. Stopro je to realita. Iba ak by som dokazala tak tvrdo spat a o tom pochybujem. Takze v skole prebiehalo vsetko ako zvycajne. Ved to poznate. Smiesky, nuda, linka cez pol tvare a podobne. Este aj na obede to nevyzeralo nejak kool. Rozteceny vyprazany syr, ktory chutil ako kilo soli a k tomu pekne studene hranolky. Mnam, aka to dobrotka. Viem, deti v Ugande by za to neviem co dali a ja sa tu stazujem, ale nepomozem si. Ludia vzdy frflu na vsetko a nie su s nicim spokojni. Cestou domov som sa odpojila od tlupky bab v meste a skocila som do drogerky kupit ocovi jeho oblubenu vonavku, ked uz bude ten Den otcov. Ved co neurobis pre svojho tatika. Mozem byt vdacna za to, ze zboznuje tu vonu. Asi sa bude velmi cudovat, ked mu ju budem davat s takou radostou a nebude vediet preco. Ked som uz zaplatila mojou oblubenou kartou, zrazu sa mi za chrbtom ozval prijemny hlas. ,, Kto je ten stastlivec, ktory dostane od teba darcek???“ Odpovedala som uplne lahostajne: „ Aaale len oco. Patri sa kupit mu daco.“ Vtedy mi vsak zaplo. Pockat, ten hlas. To sa mi len na niekoho podoba. Otocila som sa a zbadala som ho. Bol to Peto, moj Peto. Nevidela som ho uz asi cele starocia. Odkedy odisiel za otcom do Anglicka. Sem-tam sme si poslali mail, ale to bolo vsetko a posledne 2 mesiace uz ani ten. Mala som pocit, ze asi prisiel koniec nasho priatelstva. Musim sa priznat, ze som vzdy snivala, ze z toho bude nieco viac. Casom som sa zmierila s tym, ze asi nie a ked odisiel, uplne som to vymazala z mysle a snazila sa zit svoj zivot bez neho, nasich vyletov a niekedy si nanho spomenut. Zrazu tu stal predomnou v celej svojej krase. Tetky v obchode si urcite pomysleli, ze nie som normalna, pretoze som zjacala ako daky orangutan a hodila som sa mu okolo krku. Treba uznat, ze vonal krasne. Kiez by som mohla tu vonu citit neustale. Vobec sa nezmenil. Stale mal ten krasny usmev, plne pery, tie hlboke oci a vyzeral ako moj malicky kebik. Pozvala som ho na nasu oblubenu horucu cokoladu. Pravidelne sme skoncili zasiti v kaviarnicke, ked vonku prsalo a my sme nemali co robit. Provokoval ma svojou vynikajucou anglictinou a ja som proti tomu nemala sancu. Ved aj schytal niekolko uderov do pleca. Neznasala som, ked sa mi smial. Zase som mala pocit, ze je tu ten, ktory mi tak chybal, ten, ktory tvoril cast mna, ten, na ktoreho sa mozem vzdy spolahnut a opriet sa onho ako o zeleznu branu, ktora sa nikdy nezruti. Povedal mi, ze sa vratil, lebo si potrebuje urobit uz o rok dopredu maturitu, aby nemal potom problemy a este v septembri sa vrati naspat. Po 2 hodinach sme sa rozhodli, ze tam uz kvasime asi prilis dlho. Nie z vlastnej vole. Casnicka nam tak jemne otvorene naznacila, ze uz sme si dost dlho nic neobjednali a chcu sem prist aj ini ludia. Vybrali sme sa prejst po meste. Ved kolko veci sa zmenilo, kym bol prec, a ja som mu ich musela vsetky poukazovat. Bolo to trosku obtiazne, kedze prave vymienaju dlazbu na namesti. Ale aspon sme sa nasmiali, ked sme skakali cez nezaschnuty beton a utekali pred pokrikujucimi robotnikmi. Presne ako za starych cias, ale nieco bolo ine. Citila som medzi nami napatie, uz tam nebola taka uprimnost. Tryznila ma tuzba pobozkat ho, ale zaroven som bojovala s tym, ze to nechcem pokazit a aj tak o 3 mesiace pojde prec. Ten cas tak rychlo utiekol. Ani sme sa nenazdali a bol vecer. Musela som ist domov, kedze zajtra je skola a nasi budu mat zase nervy. Odviezol ma pred panelak. Uz som otvarala dvere, ked ma chytil za ruku „Nechod este prec. Musim ti nieco povedat.“ povedal nahlivo a mne neostalo nic ine, len s rychlo bijucim srdcom ostat a pocuvat. Namiesto ocakavanych slov sa stalo nieco uplne ine. Nieco, co som myslela, ze sa nikdy nestane. Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Bolo to krasne. Jedine, po com som tuzila, bolo navzdy sediet na tomto sedadle. Naraz som nevedela, co robit. Nakoniec sme sa dohodli, ze budeme spolu a potom, ked bude musiet odist budeme riesit ako dalej. Vonavka je pod mojim vankusom, oco ju asi nikdy nedostane, lebo symbolizuje dnesny krasny den.

Ale teraz uz viem aj pokracovanie. Prve 2 mesiace boli nadherne, stale sme boli spolu. Pomahala som mu ucit sa na maturitu. Ale ako sa blizil koniec septembra, zacali sa do mojej mysle vryvat obavy. Nakoniec zmaturoval na same jednotky. Co ine sme mohli cakat. Stale som sa snazila nemysliet na to, ze pride den odletu. Ani neviem ako a uz som ho objimala na letisku a zadrziavala slzy. Nastupom do lietadla zacala miznut nasa spolocna laska. Kazdou minutom, kazdym metrom sme si boli vzdialenejsi. Az jedneho dna sme sa cez telefon dohodli na krutej realite. Nemalo uz zmysle sa trapit a radsej sme to ukoncili. On nemohol ist za mnou a ja zase za nim. Ten vztah nas obidvoch nicil. Po tych krutych slovach som sa citila mizerne a zaroven po niekolkych mesiacoch konecne bez tiaze.

Dnes sa naozaj len usmievam. Je to niekolko rokov. Obaja si zijeme svoj zivot. Radsej odlozim vonavku tam, kde bola. Mozno osud este niekedy skrizi nase cesty. A ak nie, tak sa nic nestane.